Ako som učil v januári lietať netopiere

Dosť netypické slovné spojenie netopier, lietanie a január. Táto zima však prináša svoje prekvapenia aj v takejto forme. Väčšina z Vás vie, že v januári sú netopiere ukryté v jaskynných alebo iných priestoroch, kde hibernujú t.j. majú zimný spánok. Lenže opak je pravdou. V pondelok 15. januára mi zazvonil mobilný telefón...

Dosť netypické slovné spojenie netopier, lietanie a január. Táto zima však prináša svoje prekvapenia aj v takejto forme. Väčšina z Vás vie, že v januári sú netopiere ukryté v jaskynných alebo iných priestoroch, kde hibernujú t.j. majú zimný spánok. Lenže opak je pravdou. V pondelok 15. januára mi zazvonil mobilný telefón a bolo mi v rýchlosti povedané, že na Severnej ulici v Banskej Bystrici sa v pivničných priestoroch nachádzajú netopiere. Pani v telefóne oznámila zdeseným tónom: „Treba ich odpratať, aby niekomu neublížili!“. Tak som jej v skratke vysvetlil, že netreba panikáriť, za 10 minút som na mieste a nech sa nebojí, vyriešime to. Keď som dorazil na miesto, v kútiku pod schodiskom sa tlačilo na seba sedem netopierov, jeden bol bohužiaľ už mŕtvy. Boli to raniaky hrdzavé. Tak som ich zobral do pripravenej krabice a odniesol som ich do práce, kde som ich dal do tmavej garáže. Nasledoval telefonát skúsenejšiemu kolegovi a kamarátovi (Maťo Ceľuch), ako postupovať pri takomto náleze v januári. Maťo mi zdelil podrobnosti ako sa o nich postarať. Bolo treba zistiť v akej sú kondícii – od toho záviseli moje ďalšie kroky. Boli dobre "vypasené" a keďže bolo aj teplo, najlepšie bude ich večer vypustiť, aby si sami našli vhodný úkryt. V Banskej Bystrici je úkrytov na sídliskách alebo v stromoch ešte dostatok.
Keď som prišiel z práce, začal som ich "rozmrazovať" aby boli schopní lietať. Po krátkom zotrvaní krabice na telese ústredného kúrenia sa to začalo v krabici hmýriť pohybmi a piskotom. Potom som ich ešte nechal asi hodinku v teple. Bývam blízko mestského parku, počkal som pokiaľ sa zotmie a išlo sa na vec – samotné lietanie resp. vypúšťanie. Každého netopiera som opatrne zobral do ruky, trochu som sa "s ním pohral" a vyhodil do vzduchu ako holubicu. Z počiatku som sa obával, ale keď prvý začal letieť, opadol zo mňa strach a pribudol adrenalín v krvi. Keď som všetkých vypustil, bol som rád, že sa mi to podarilo.

Peťo Bačkor

Podporte nás

Naše aktivity závisia od Vašej podpory
Vyzbierali sme už €. Ďakujeme