Naše druhy netopierov sa živia hmyzom aktívnym najmä v noci. Lietanie im umožňuje kožná blana, ktorá je napnutá medzi predĺženými prstami predných končatín, zadnými končatinami a chvostom. Po zemi alebo po inom pevnom podklade sa pohybujú lezením. Pri odpočívaní sú zväčša zavesené dolu hlavou.
Už okolo roku 1700 jeden taliansky prírodovedec objavil, že netopiere dokázali bezpečne lietať v úplnej tme, ale s upchatými ušami to nedokázali. Je to preto, že netopiere sú adaptované – využívajú echolokáciu.
Svojimi špeciálne tvarovanými ušnicami a ušným viečkom zachytávajú odraz ultrazvukových vĺn, ktoré vydávajú ústami alebo niektoré druhy nosom. Signál odrazený od prekážky či koristi má špecifický charakter. Väčšina druhov vydáva ultrazvukové signály ústami (frekvencia je potom typicky frekvenčne modulovaná v širokom rozsahu - FM) iné zasa nosom (platí to najmä pre podkováre, ktoré majú "kvázi" konštantnú frekvenciu v úzkom frekvenčnom pásme - qCF). Netopiere vydávajú (doslovne vykrikujú) do priestoru takýto ultrazvuk zhruba každých 50 milisekúnd o frekvenciách od 20 do 110 kHz. Najnižšie frekvencie okolo 22 kHz vydáva raniak hrdzavý a najvyššiu frekvenciu 110 kHz má podkovár malý. Týmto spôsobom si netopier dokonale prehľadáva priestor a orientuje sa v ňom, môže bezpečne lietať v úplnej tme vo veľkých výškach i v korune stromu a loviť svoju potravu.
Nevyužíva len zvuk - netopiere majú oči a dokonca celkom dobre nimi vidia aj v šere. Sú aktívne počas noci, hoci je možné vidieť ich lietať aj za svetla. Pre každý druh je frekvencia hlasu, intenzita a charakter tónu špecifická. Vďaka tejto vlastnosti je možné určovať druhy netopierov za letu, bez ich rušenia, či chytania pomocou ultrazvukových detektorov. Tento spôsob zisťovania druhov je ale najnáročnejší, keďže si vyžaduje priam dlhoročné skúsenosti v teréne a samozrejme technické vybavenie.