Lovné biotopy

Lovné biotopy predstavujú najmenej poznanú časť života našich netopierov. Pri ochrane druhu sú často podstatnejšie ako ochrana konkrétnych jedincov, pretože len existencia vhodných biotopov umožňuje prežitie druhu v území. Ak sa zničia vhodné úkrytové alebo lovné biotopy, skôr či neskôr druh vymizne z krajiny. Zvlášť u druhov, ktoré sú viazané prevažne na lesné ekosystémy máme nedostatok údajov nielen o loviskách, ale aj o úkrytoch. Podobne ako v iných európskych krajinách môžeme potvrdiť, že všetky naše druhy netopierov sú viazané čiastočne alebo výlučne na lesy. Poskytujú im úkryt alebo potravu a pre viaceré druhy obidve nevyhnutné podmienky pre život. Lesné hospodárstvo je faktorom, ktorý výrazne ovplyvňuje štruktúru a druhové zloženie lesov a následne aj druhov tu žijúcich. Ďalší výskum by mal byť zameraný na vplyv obhospodarovania na populácie netopierov, ako aj možnosti lepšieho využitia regulačnej schopnosti netopierov ako nočných insektivorov. Je potrebné zároveň propagovať výsledky výskumu a presadzovať také formy hospodárenia, aby bolo možné zachovať druhovú diverzitu netopierov i pre budúcnosť.

Detektoring

Už v polovici 18. storočia Lazarro Spallanzani, výskumník a biskup z Padovy v Taliansku objavil, že netopiere dokázali bezpečne lietať v úplnej tme, ale s upchatými ušami to nedokázali. Je to preto, že netopiere sú adaptované a svojimi špeciálne tvarovanými ušnicami a ušným viečkom zachytávajú odraz ultrazvukových vĺn, ktoré vydávajú ústami alebo niektoré druhy nosom. Signál odrazený od prekážky či koristi má špecifický charakter. Netopiere vydávajú (doslovne vykrikujú) do priestoru takýto ultrazvuk zhruba každých 50 milisekúnd o frekvenciách od 20 do 110 kHz. (Najnižšie frekvencie okolo 22 kHz vydáva raniak hrdzavý a najvyššiu frekvenciu 110 kHz má podkovár malý). Týmto spôsobom si netopier dokonale prehľadáva priestor a orientuje sa v ňom (pozn.: netopiere majú oči a dokonca celkom dobre nimi vidia v šere). Pre každý druh je intenzita, frekvencia a charakter tónu špecifická. Vďaka tejto vlastnosti je možné určovať druhy netopierov za letu, bez ich rušenia, či chytania. Tento spôsob zisťovania druhov je ale najnáročnejší, keďže si vyžaduje priam dlhoročné skúsenosti v teréne a samozrejme technické vybavenie - ultrazvukový detektor. Detektor transformuje ultrazvuk do nami počuteľného pásma. Ku známym výrobcom patrí Pettersson Elektronik AB, LAAR Technology and Solutions a ďalší.

Podľa výšky frekvencie, ktorú zobrazuje na displeyi, charakteru, rytmu a intenzity zvuku je možné určiť druh netopiera. Na jeho určenie je dobré vidieť aj veľkosť netopiera, tvar jeho krídel, spôsob jeho letu, prostredie kde lieta a pod., k čomu nám dobre poslúži silné svietidlo. Určenie netopiera závisí od mnohých podmienok, v ktorých sa práve nachádzame a niektoré dvojice druhov netopierov nie je možné detektorom jednoznačne od seba odlíšiť. Medzi ľahko určiteľné druhy patria: raniak hrdzavý, večernica malá, večernica pozdná, netopier vodný a podkováre. Na spracovanie nahraných zvukových záznamov z detektora, je možné využiť počítačové programy. Podobne ako pri odchytoch je pri "detektoringu" potrebné poznať miesta pohybu netopierov v krajine. Dobré miesta pre detektorovanie sú vodné nádrže, jazierka, lesné čistinky, okraje lesa alebo aj pouličné lampy, kde pri svetle lákajúcom hmyz netopiere lovia svoju korisť.

Prieskum lovných biotopov výrazne uľahčilo aj používanie ultrazvukových detektorov, ktoré sa u nás používajú v širšom meradle od roku 2001, kedy sa v Moldave nad Bodvou uskutočnilo školenie "Bat detector workshop" na prácu s detektorom a SON dostala 14 detektorov. Viacerí členovia majú aj vlastné detektory, ale celkovo ich využívanie zatiaľ nie je dostatočné. Detektoring vyžaduje veľa skúseností teoretických aj praktických, ale umožňuje spoľahlivé určenie viacerých druhov za letu, bez toho aby sme ich vyrušovali. Kvalitnejšie prístroje umožňujú aj nahranie signálov a ich následnú analýzu pomocou programov. Časť druhov má veľmi premenlivé ultrazvukové signály a ich určenie nie je vždy možné alebo sa pomocou detektora nedajú odlíšiť vôbec. Narastajúce využívanie detektorov pri prieskume území prinesie v budúcnosti ešte množstvo údajov o doteraz málo poznaných druhoch alebo nových druhoch.

Odchyt do siete

Výrazným pokrokom pri výskume lovných biotopov sa stalo širšie využívanie odchytu do siete pomocou špeciálnych veľmi jemných nárazových sietí. Netopiere majú svoj domovský okrsok (homerange) s loviskami a aj špecifické letové dráhy – koridory. V rámci nočnej aktivity netopiere brázdia krajinu po svojich letových koridoroch a premiestňujú sa medzi miestami kde lovia. Ako koridor im slúži napr. stromová alej, potok s brehovým porastom, lesný chodník… Hlavné loviská sú miestami koncentrácie potravy, najmä vodné plochy s rojacim sa hmyzom. Takouto dobrou vodnou plôškou môže byť aj obyčajná mláka v lese. Za teplých letných nocí slúžia netopierom najmä na pitie (samozrejme netopiere tu pijú za letu, podobne ako lastovičky).

Na týchto miestach sa dajú odchytiť netopiere, pre ktoré je postavená sieť nečakaná prekážka. Odchyt do sietí si vyžaduje väčšie skúsenosti a kvalitnú veľmi jemnú sieť, ktorú netopiere ťažko zachytia svojim ultrazvukom. Chytený netopier sa šetrne vyberie zo siete, určí, zistí sa jeho pohlavie a vek, prípadne ďalšie telesné rozmery. Potom sa opäť vypustí. Vďaka odchytu netopierov v lesnom prostredí, môžeme zistiť prítomnosť "lesných druhov", napr. netopiera veľkouchého, netopiera riasnatého, raniaka malého, večernicu severskú, večernicu pestrú, uchaňu čiernu, ucháča svetlého, ktoré sa inými metódami výskumu dajú len ťažko zaznamenať.

Rádio - telemetria

Telemerické sledovanie netopierov sa vykonáva v letnom alebo prechodnom období v čase letovej/lovnej aktivity netopierov. Za účelom tohto typu výskumu je potrebný odchyt a následné označenie netopiera malou vysielačkou. Vysielačka je opatrne, ale pevne prichytená na chrbtovú časť jedinca. Signály o polohe jedinca sú spätne registrované fyzicky v teréne prijímačmi spojeným s viacramennými anténami. Takéto sledovanie je tímová práca, ktorá sa vykonáva najčastejšie dvoma metódami: homing-in, ktorá spočíva v čo najpresnejšom dohľadaní netopiera v teréne a bi- alebo triangulácia, ktorá spočíva v nájdení pozície netopiera pomocou viacerých pozorovateľov súčasne, ktorí pomocou kompasu určia smer signálu a určené smery sa pretnú v pozícii sledovaného jedinca. Lovecké pozície sú zaznamenávané každý pár minút po dobu niekoľkých, výnimočne až niekoľkých desiatok nocí. Vysielačka neskôr jedincovi odpadne a batérii skončí jej životnosť. Táto metóda výskumu je náročná nielen časovo, ale aj finančne, pretože všetka potrebná technika je veľmi drahá. Preto sa telemetria realizuje len zriedka a obvykle v prípade, kedy iná metóda výskumu nie je k získaniu týchto informácií o netopieroch v lovných biotopoch postačujúca.