Zvykne sa vravieť, že vojenské veci sú prísne tajné a nikto sa nedostane do vojenských objektov cez vstupnú kontrolu. Na druhej strane treba povedať...
Zvykne sa vravieť, že vojenské veci sú prísne tajné a nikto sa nedostane do vojenských objektov cez vstupnú kontrolu. Na druhej strane treba povedať, že nevrav hop, kým nepreskočíš, toto slovenské príslovie pozná asi každý. A predsa ochranu objektu narušil ,,nepriateľ“. Kto? To sa dozviete v nasledujúcich riadkoch. V utorok v poobedňajších hodinách mi zavolala Majka Boďová, že jej volali vojaci z Vyššej vojenskej správy v Banskej Bystrici. Vraj majú problém. Asi už tušíte aký je to problém. Áno majú tam netopiere a teraz citujem ,,za vedro“ netopierov. Dala mi potrebne kontakty na pána údržbára, s ktorým som sa dohodol na stredu ráno. Ráno som čakal nastúpený pred správou, prešiel som vstupnou kontrolou, dali mi visačku - návšteva. Kontrola podotkla, že ich už mali dávno zabiť (tvrdé slovo). Ostal som v šoku, ale vysvetlil som im, že sú to také isté živé tvory ako oni, no kontrolu už zaujímal radšej mobilný telefón ako ja. Pobral som sa na ,,miesto činu“. Všetky hlavné dvere sa otvárali číselným kódom ako z amerického filmu. Pán údržbár bol v pohode, cestou sme sa zastavili ešte po pani, ktorej na tom najviac záležalo, aby sa netopiere dostali na slobodu. Miesto nálezu – bočné schodisko, dvojité okno, to vonkajšie vrchné rozbité. Netopiere sa nachádzali medzi oknami na spodku parapetnej dosky. Klasická pasca, von už nedokázali vyliezť po skle. Vytvorili dve skupiny. Medzi nimi som žiaľ našiel aj mŕtve jedince, spolu osem. Nasledovali dve prekvapenia. Prvé bolo, že to bolo zoskupenie večernice pestrej (Vespertilio murinus), pre mňa dosť nezvyčajné a druhé nasledovalo hneď za tým. Ako som jednotlivé netopiere bral a ukladal do plátenného vrecka na spodku jedného zoskupenia bol raniak, ktorý bol vlastne obložený spomínanými večernicami. Bolo ich presne 23. Mohlo nasledovať aj tretie prekvapenie, v podobe raniaka, ktorý bol nezvyčajne veľký, tak mi napadlo či by to nemohol byť raniak obrovský (Nyctalus lasiopterus). Zmeral som mu dĺžku predlaktia (58,2), no a ukázalo sa, že sa jedná o extrémne veľkého raniaka ale iba hrdzavého (Nyctalus noctula). Netopiere som zobral domov, dal som ich do chladnej pivnice a cez jeden teplý večer som ich späť vypustil na slobodu.
Príspevok je chudobnejší na fotografie, pretože podľa platných zákonov nemožno fotiť ani zverejňovať vojenské objekty. Aj touto cestou chcem veľmi pekne poďakovať hlavne pánovi údržbárovi a milej pani, ktorá mi asistovala pri manipulácii s netopiermi.
Peter Bačkor
NECHAJTE KOMENTÁR